Smrečany
Obec Smrečany je typická radová dedina ležiaca 5 km na sever od okresného mesta Liptovský Mikuláš. Rozkladá sa v srdci Liptova, Liptovskej kotliny. Obcou preteká rovnomenný potok Smrečianka vyvierajúca v pohorí Západné Tatry, ktoré lemuje obec z jej severnej strany (obec od ústia Žiarskej doliny, vstupu do oblasti Západné Tatry, delí obec Žiar). Poloha obec predurčuje k navštevovaným turistickým miestam nakoľko hlavný smer do oblasti Liptov-Západné Tatry prechádza práve ňou.
Charakteristika obce, základné informácie:
- rozloha chotára obce je 808 hektárov,
- nadmorská výška chotára obce je 655-2177 metrov n.m. (stredná časť obce v 704 metrov n.m.),
- počet obyvateľov 635 k 31.12.2011.
História obce
Z najstarších dejín Smrečian
Smrečany, neveľká liptovská obec, sa v písomných prameňoch prvýkrát spomína v roku 1299. Vtedy sa však predkovia Smrečániovcov sporili o už jestvujúcu dedinu nazývanú v súdobých prameňoch. Zemerchen, čo je fonetická napodobenina staršieho slovenského názvu Smrečany. Meno dostala podľa smrekových porastov, ktoré sa v jej okolí hojne vyskytovali. Už spomínaná najstaršia správa o Smrečanoch vznikla v súvislosti s riešením sporu medzi synmi Bohumíra a Serafína na jednej strane a šľachticov Mikuláša a Batiza na strane druhej. Títo tvrdili, že Smrečany, podobne ako susedné Trstené, patrili pôvodne k majetkom Vrbice a že teda patria im. Bohumírovci a Serafínovci, ktorí sú pokladaní za predkov rodu Smrečániovcov, sa bráili tvrdením, že Smečany sú ich dedičným majetkom a nikdy k Vrbici nepatrili. Smrečany aj neskôr zostali vo vlastníctve potomkov Bohumíra, čo dokazuje, že tvrdenie Mikuláša a Batiza nebolo pravdivé. Potomkovia dediči Bohumíra, vlastníci Smrečian, sa tu usadili a už v prvej polovici 14. storočia používali názov Smrečian v prídomku (de Smrečan), z ktorého sa neskôr vytvorilo prímenie Smrečanský, Smrečáni, či jeho maďarská podoba Szmrecsányi.
Odpis listiny Ondreja III. z 12. apríla 1299 sa nachádza v Archíve rodiny Sentiváni, ktorý je súčasťou Maďarského krajinského archívu v Budapešti.
Z iniciatívy Smrečániovcov bol v obci postavený kostol zasvätený Panne Márii. Okolo roku 1346 v ňom pôsobil farár Šimon. Až do polovice 14. storočia tu bol drevený kostol, po dohode zemanov z roku 1349 však postavili kostol z kameňa.
Rod Smrečániovcov
Osudy Smrečian a ich obyvateľov boli počas dlhých storočí neoddeliteľne späté s pôsobením významného zemianskeho rodu Smrečániovcov – Smrečianskych. Tento starý liptovský rod odvodil svoje priezvisko od názvu dediny, ktorá patrila k ich majetkom a stala sa i hlavným sídlom rodu.
Predkovia Smrečániovcov
O najstarších predkoch príslušníkoch rodu sa dozvedáme len z kusých správ v starých darovacích listinách. Ako najstarších známych predkov Smrečániovcov uvádzajú historici troch mužov, pravdepodobne českého pôvodu, Beucha, Haucha a Polka. Títo v roku 1230 dostali od uhorského kráľa Ondreja II. územie dnešných Hýb. V roku 1283 žiadali páni Serafín a Bohumír, synovia Vavrinca, kráľa Ladislava IV., aby im túto darovaciu listinu potvrdil. Z toho vyplýva, že Polko a jeho druhovia boli ich predkovia. O Serafínovi a Bohumírovi sa z ďalšej listiny Ladislava IV. Z roku 1286 dozvedáme, že žiadali kráľa, aby ich začlenil medzi zemanov slúžiacich priamo kráľovi a pri tejto príležitosti uvádzajú, že ich predkovia pochádzajú zo šľachty českého kráľovstva. Smrečániovci si svoj pôvod teda odvodzovali od Bohumíra I., rovnako ako aj zemianske rody Bánovcov, Podturnianskovcov, Pongrácovcov a Serafínovcov. Za zakladateľa rodu Smrečániovcov je považovaný Mikuláš, jeden zo šiestich synov Bohumíra I. ( doloženého v rokoch 1244-1286). Mikuláš bol jedným z tých, ktorých Ladislav IV. prijal 8. mája 1286 medzi uhorskú šľachtu. Smrečany sa stali hlavným sídlom rodu pri deľbe liptovských majetkov už asi v roku 1299. V najmladšom období však Smrečániovci majetky nespravovali samostatne. Spojili ich s majetkami Sentivániovcov a Bánovcov a spravovali ich ako komposesorát.
Významný členovia rodu
Zo stručných správ o rode vyplýva, že členovia rodu stále pôsobili v Liptove, až v 18.storočí odchádzali do iných stolíc. Väčšina členov rodu zastávala rôzne župné funkcie. V roku 1867 sa stal hlavným županom Oravskej stolice Dárius Smrečáni a v roku 1888 ho vystriedal na tomto poste jeho syn Juraj, ktorý sa zaslúžil okrem iného o vybudovanie železnice na Oravu. Podobne v Liptove, na prelome 19.-20.storočia, zastával v rokoch 1900-1906 najvyšší župný úrad presstaviteľ tohto rodu. Bol ním Aristíd Smrečáni, syn Gustáva Smrečániho, ktorý s výnimkou rokov štúdií prežil svoj život na rodinnom majetku v Smrečanoch a zároveň pôsobil v župných funkciách. Mal štyri deti – Imricha, Pála, Máriu a Elenu. Postupne v ich vlastníctve ostal iba kaštieľ so záhradou. Dnes o zašlej zemianskej sláve svedčí len honosný náhrobný kameň bývalého liptovského župana na smrečianskom cintoríne. Okrem spomínaných funkcií zastávali mnohí členovia rodu i vysoké vojenské a cidkevné hodnosti. Pavol Smrečáni (1846-1908) dosiahol hodnosť varadínskeho biskupa a Ľudovít Smrečáni (1851-1903) bol jágerským arcibiskupom.
Rodový erb
Spoločný pôvod Smrečániovcov s ďalšími liptovskými rodmi sa odrazil i v príbuznosti ich erbov. Na všetkých kresbách smrečániovského erbu je na štíte listová koruna, nad ktorou je kolmo zobrazené rameno a trúbka. Ani na jednej kresbe erbu alebo pri jeho opise nechýba hviezdička. Rameno je zväčša odeté, nie je však výnimkou ani obrnené.
